pente-sileia

      V ďalekej krajine, za hranicou limitou vypočítanou marginálnou distribučnou funkciou, bolo raz jedno kráľovstvo. V tom kráľovstve žil kráľ s troma dcérami. Keď kráľ cítil, že jeho vek už dávno dosiahol globálne maximum, zavolal si svoje tri dcéry i spýtal sa každej tú istú otázku.

,,Ako máš rada svojho otca?“

Najstaršia odpovedala:,,Ja ťa mám, otecko, rada ako vianočné zľavy v Avone!“

Kráľ spokojne pokýval hlavou a pohladil dcéru po tvári, pričom sa celý zadžubal od make-upu.

Stredná zazrela na sestru a povedala:,, A ja, ja ťa mám rada ako pečenú kačicu na sečuánsky spôsob!“ Otec sa usmial na prostrednú dcéru, ktorá svojou rozložitou postavou zacláňala celý výhľad na hory na severe kráľovstva.

,,A čo ty, Maruška?“ obrátil sa na najmladšiu, najmilšiu dcéru. Maruška sklopila nezábudkové oči i tichúčko preriekla:,,Ja... Ja ťa mám rada ako... ako....ako určitý integrál.“

Výraz v kráľovej tvári sa zmenil a zvyšné dcéry sa posmešne chichotali.

,,Ako čo? Určitý integrál? Ten integrál, ktorý všetci neznášajú, lebo sa furt mýlia, ktorú hranicu od ktorej odčítať? Ten integrál, ktorý už dnes nikto nepoužíva, lebo sa nikomu nechce učiť pravidlá pre integrovanie goniometrických fukcií? Tak ma ty ľúbiš? Von! Zmizni z tohoto kráľovstva a vráť sa vtedy, ked bude integrovanie vzácnejšie, ako zľavy v Avone!“

Maruška so slzami v očiach poslúchla otcov príkaz, do batôžka si zbalila zbierku úloh z matematiky a štatistiky s aplikáciami v praxi pre finančnícke a ekonomické vysoké školy, perá, ceruzky, tri kalkulačky (lebo tri je rozprávkové číslo) so štatistickými funkciami a šla, kam ju oči viedli. Šla priemerne jedenásť hodín denne so smerodajnou odchýlkou 2,35 hodiny a variačným koeficientom 0,2136 periodických, ked sa našla na cestičke k starej, slamenej chalúpke. Vyčerpaná podišla bližšie a nakukla dnu. Vnútri sedela babička a študovala leták z Kauflandu. ,,Poď dnu!“ povedala, no do okienka sa ani nepozrela. Bola to vedma, jej audiotexové číslo si vygooglite.

Maruška teda vošla. ,,Viem, čo ťa trápi, Maruška. Môžeš ostať u mňa, nech sa len tak bezprizorne netmolíš a neplašíš divú zver.“

A tak Maruška ostala. Vedma mala živnosť na predpovedanie budúcnosti a štatistické výpočty, tajne robila pre Eurostat, a tak sa u nej Maruška mnohému priučila. 

Vtedy prišla na krajinu pohroma. Odveký nepriateľ sa vyhrážal, že napadne kráľovstvo, ak mu kráľ nepomôže. Chcel totiž vypočítať osemdesiatpercentný kvantil, ak mal daný predpis funkcie hustoty, no nevedel, ako na to. Kráľ, ani nikto iný, však nevedel, ako sa to robí. Po Maruškinom odchode sa integrálny počet prestal vyučovať a inak sa dopracovať k výsledku nedalo.

Vtedy riekla vedma Maruške:,,Dieťa moje, your time has come.“ A vtisla jej do ruky čisto novú kalkulačku, lebo na tých starých už boli vydraté číslice a nefungovalo tlačítko pre faktoriál. ,,Tvoj ľud ťa potrebuje!“

I vzala si Maruška kalkulačku, poďakovala babičke za dobrotu a vylepšováky pri derivovaní exponenciálnych funkcií. Cestou domov videla samý strach a biedu. Deti posedávali na uliciach a hľadeli do prázdna, to nie ako za Maruškiných mladých čias, kedy si na chodníky kreslili grafy a tabuľky a vetrom sa niesol smiech. Všade bolo mŕtvo a ticho, stromy vädli, vtáky nespievali, lebo bez integrálneho počtu nieto šťastia na zemi.

I vošla Maruška do kráľovského paláca, ktorý našla schradnutý a pustý. Všade sa povaľovali papiere, na ktoré sa kráľovi mudrci snažili vyriešiť príklad. Vždy však stroskotali na jednej veci, nevedeli, že obsah plochy od krivkou je rovný jednej. Maruška vytiahla kalkulačku a dala sa do rátania. Použila určitý integrál s hranicami 0 a x0,8.

A práve vtedy zaznel bojový roh kráľa Moivra. A prvý raz sa svetom rozoznela Moivrova limitná veta:,, Váš limit vypršal!“

To s tými hraničnými konštantami a odmocninami v čitateli zlomku tam neskôr pridali novinári.

No Maruška už utekala k nemu s riešením a prosbou, aby ich krajinu nechal na pokoji a odišiel späť do svojej krajiny z intervalu (x,1), ak x konverguje k nule a y je fixné.

I vzal si Moivre od Marušky papier s riešením a užasnuto hľadel raz na papier, raz na dievča. A tu sa stal štatisticky nepravdepodobný jav- Maruška a Moivre sa  do seba zaľúbili.

,,Poď so mnou a buď mojou kráľovnou! Zasypem ťa zlatom, drahými kameňmi, vysvetlím ti podstatu čebyševovej nerovnosti a zasvätím ťa do tajov koeficientu šikmosti!“

A ona šla. Kôň kráľa Moivra ich niesol do jeho krajiny, kde sa konala veľká svadba. Maruška a Moivre potom žili šťastne, až kým nepomreli, samozrejme okrem chvíľ, keď sa hádali, či použiť na výpočet geometrický alebo aritmetický priemer.