pente-sileia

Po dlhodobej absencii akéhokoľvek kultúrneho podujatia s výnimkou večerných posedení v Kuce sa podaril skvelý výjazd. Vyjazdili sme za kultúrou do nemenovaného škaredého mesta toť za rohom, kde ale mali aspoň dobré pizzové koláče a dobrého kultúrneho referenta, ktorý sa postaral o naše vyžitie. Jeho dobrý skutok spočinul hlavne v tom, že zabešteluval kinosálu pre príchod jedného vyplašeného blonďáčika, ktorý sa pred nami schovával pod menom Kajo Plíhalej, teda Karel Plíhal. A podľa našej filozofie, žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný.

A tak sme ho potrestali našou oduševnenou prítomnosťou.

Posadali sme na sedadlá ako prvé lastovice a čakali, že čo z toho bude. Karel mal spoždení asi 2 minúty a 42 sekúnd, cca. Nás už žrali mrle, lebo sme už silou mocou chceli vykrikovať Vivat Karel, aj keď on je Plíhal Karel. Nakoniec vylakane odostrel plentu a sadol na taký malý hokrlík. A pel. A ako správny folkový pesničkár aj veľa hovoril. Privítal nás básničkou Fetující Eunuch : „Pozoruju kleštěnce , jak si čichá k leštěnce.“

Keď sme sa dorehlili, prišla pesnička, potom zase básničky, konverzácia s publikom a vôbec, veľmi milé a uvoľnené to celé bolo. Ešte aj také trúby ako my pochopili, že na takomto podujatí sa nemáva vystrčenými prstami vo vzduchu a netrepe hlavou, Karel sa na hokrlíku aj tak trepal za všetkých, čo Mad okomentovala: „To čo má? Štikútku?“

Básničkou „Vúbec se netěším na léto/to bude na pláži řečí/neboť mám poněkud malé to/co jiní mívaji větší.“ si získal, podľa vlastných slov, porozumenie mužskej časti obecenstva a veľdielom „Po dlouhé milostné předehře/nikdo se zbytečne nepredře.“ sa zase hihňali ženské.

Hral a rozprával dve hodiny, dvakrát sa vrátil kvólivá našemu ťapkaniu, potom si išiel scucnúť jednu cigaretlu a my sme ho zatiaľ čakali na chodbe pri jeho cédečkách a knižočkách, nám, ako správnym fanúšičkám, sa ušli aj plagáty s podpisom a foto, ktoré pre absenciu vhodného USB kábla predhodíme na verejnosť dodatočne. Po všetkých útrapách nám Karel potriasol pravicami, zaželal šťastnú cestu a po vrúcnej rozlúčke sme sa pobrali, ako inak, niečo niekde vypiť a niečo niekde zjesť. Podarilo sa nám len to druhé, ale to nevadí, lebo sme už aj tak pomaly zatúžili po domove a po vlastnej lavici vo vlastnej Kuce. Taxikár sa ponúkol, že nás príde aj domov z Kucy zobrať, ak nebudeme schopné samostatnej prepravy. Ale my zase nie sme až také slabé v páse ani v iných partiách, aby sme si neporadili s jednou Kucou a jej sortimentom. Poradili sme si, a ešte s bársčím sme si poradili... a teraz ideme spať, ponevač zajtra nás čaká jarná radovánka, čili sadenie zemákov a babkine ondlievanie, andela! Rôzne dôvody babkinho ondlievania vám priblížime na valnom zhromaždení, na ktoré vás srdečne pozývame. Kto sa pripojí aj do zemákov, má vstup na valné zhromaždenie zadara. Tak...