pente-sileia

    Podľa už známeho plánu Bé a  po  dedkovi vypovedaných klamstvách sme dnes ráno  odhodlane sadli do červeného blesku a počnúc babkiným prežehnaním a so slovami: ,,ve meno božie ,  pome teda" , sme vyštartovali. Cestou sme si zopakovali možné postupy sledovacej akcie. Prejednali vhodnú taktiku, rozdelili si úlohy a   skontrolovali  čas na hodinkách. Prišli sme na miesto činu. Teda, možného činu.

-Kde necháme auto? -pýtam sa vedúcej výpravy.

-Tu, pri kostole, lebo tam je to rozkopané, tu sme stáli vždy keď sme ho boli pozrieť. - velí veliteľ.

Založili sme si maskovacie slnečné okuliare, aj ked nám slúžili iba na to, aby nám nefŕkali dažďové kvapky do očí a rozhliadali sa dookola.

-No kukaj, obzeraj sa, či ho nevidíš niekde lúčiť sa! - velí opäť veliteľ.

Obzerám sa, kukám po okolí, aj som do stĺpa nosom  drgla a nikde nikoho.

-Čo teraz? Kde sa zaroníme? Pojdeme už za ním do hotela? - dožadujem sa informácií.

-Poďme ešte hentam, k tomu parku, tam sme ešte neboli. - navrhla som.

Tak sme popošli tam, okolo malých obchodíkov.

-Kožená galantérka, aha, a aké tričulka majú v tomto výklade. A fíha , to je fľašisko, tooľko fernetu, tožviek koľko to stojí...Pozri, tu je aký šikovný kostým, poď ,pozrieme sa  dovnútra, čo ešte majú, aj tak si si chcela niečo kúpiť k tomu prijímaniu. - diškurovali sme a vošli spolu do toho malého obchodíku, kde sedela teta predavačka pri káve a nad časopisom.

Popremŕvali sme sa medzi vešiakmi, vybrali sukňu a šupla som veliteľa do kabínky, nech si ide skúšať. Ešte som vysnorila kostým, že nech si vyskúša, veď  taká nová  kúpená  vec  ženy upokojuje, reku, možno nebude babka taká napätá a pozabudne. Lenže naša babka je zasa iná. Veď aj dedko je iný...Babka namiesto toho, aby sa vytešovala z novej kúpenej veci začne lamentovať, že by sa bola obišla bez toho, že zasa vyhodila peniaze. Och...to je život s tou babkou a dedkom...

No a ako sa tak babka richtuvala do blúzok a kostýmkov, zazvonil mi mobil. Kuknem a zhíknem: Dedko...!!čo mu  mám povedať?- vopchám hlavu babke do kabínky.

-Povedz, že  sme na ceste, že za chvílku prídeme!- zavelil veliteľ.

A tak som začala koktať niečo o tom, že sme tam..a tam...že za chvíľku prídeme. A on, že či nám má ísť naproti, že kde budeme mať auto. A ja že nech nebehá, že potom mu zazvoním, keď prídeme. Aj teta predavačka zdvihla hlavu od časáku.

Kúpili sme kostým, skontrolovali čas, prešli ako špionky parkom, kde lúčiaci sa podozrivý dedko aj tak nebol a zaliezli do hotela na kávu, že rozoberieme daľší postup.

 Sedíme a dumáme,  že pojdeme hore za ním na izbu. Zasa zazvonil telefón. Dedko. Zdvihnem a počujem:,, No a vy ste kde?  Lebo ja som pri aute.!!

Tak nakoniec prišiel za nami, vyhovorili sme sa na to, že sme šli spodkom, že sme sa museli minúť a tak.

Nijaké podozrivé odfukovanie, ani reči, ani hovory v mobile, lebo som ho hneď prezrela - veliteľ kázal.

Ked sme odchádzali a vracal na recepcii kľúč od izby, pani recepčná ešte zavolala na neho, že: počkajte, máte tu nejaký list.

Babka  preglgla. Predsa niečo!

 Dedko kukol na obálku, ja tiež, šak to je profesionalna deformácia, to moje kukanie po obálkach a vopchal list do tašky. 

,,Šak to otvor, nech vieš, čo ti kto píše" zavelila ,,a nerob smeti po zemi!"

Odfúkol, otvoril , zaškúlil, že nevidí a vopchal mi ho do ruky, že ,,čítaj!"

Bol to ďakovný list od jeho bývalého spolubývajúceho, ktorému v noci dedko privolal pomoc, keď dostal infarkt.

Tak, naložili sme veci do auta, zlízali zmrzku a nakopli červený blesk. Začalo popŕchať, cesta ubiehala v pokoji. Babka ďakovala svojmu rannému nápadu nepúšťať malé kačičky, lebo by zmokli, dedko sa dožadoval informácii o počte zajacov. Dážď  začal naberať na hustote, stierače makali ako o život. Bože, to je cesta, úzka, kľukatá a vtom, ako som v ľavej  zákrute chcela ubrať na rýchlosti, brzdy zapišťali, ja som vystrela chrbát, tuho stískala volant, lebo auto nešlo do ľava ale rovno, na hustú lúku... Dostala som šmyk  na tej čersto popršanej ceste a zostali sme na tej lúke. Ešteže tam nebol hlboký jarok. Dedko napodiv úplne pokojne odopol pás, vystúpil, že bude treba potlačiť. Babka sa akoby nič opýtala, že ,,to čo?"

 Ja som sa zľakla, ale kedže dedko bol pokojný, tak som spokojnela ja ja. Kúsok od nás zastavilo auto, či nepotrebujeme pomoc, ale naštartovala som, tlačiť nebolo treba a  s  dedkovým napomínaním ,,nechoď viac ako 50 -60 sme v pohode dorazili domov.

S červeným bleskom dnes ešte vyrážam do terénu. Tak  si budem hovoriť dedkové slová...50 - 60...( nie 70 - 90).