pente-sileia

Som si dnes ráno tak brúsila zuby na raňajší nadčas, že si privstanem, čo je veľmi veľká obeta odomňa  a že si v robote v pokoji rozložím sváču a doklady, alebo sváču na doklady a uspokojím tým brucho aj upracem zanedbaný pracovný stôl.

Lenže som sa zastavila v obchode a dopustila sa chyby, ktorá zmarila môj prvoplán.  Nie preto, že by bol obchod prepchatý dôchodcami, odchádzajúcimi z raňajšej omše, ani nijaký zájazd  s hladnými krkami neprišiel . Potraviny boli prázdne, tri predavačky s rukávmi po hánky na rukách a s holými krížami, a jeden chlap, hypnotizujúci salámy. Tak som sa pridala k nemu, teda k tomu hypnotizovaniu.( aby si niektorý nemysleli, že v potravinách balím chlapov...-) Vidím Kriváň, tož celkom dobrá saláma, len koľko koštuje, hľadám info v množstve farebných lístkov. Teda farebných, no mali iba farebnými zvýrazňovačkami pomaľované názvy salám. Asi sa doma niektorej z nich , holokrížových, hrala mladšia sestra s fixkami.

Tak po chvíľke sa predavačka opýtala čo chceme kývnutím hlavy a vyvalením očí. Hypnotizujúci chlap povedal nech si pýtam prvá, že on ešte stále nevie čo bude chcieť frištukovať. Tak som sa opovážila dlhorukávovej opýtať na cenu toho Kriváňa. Tri minúty sústredene čítala cenovky z vnútra mäsového pultu. Márne. Cupitavými krokmi, pripomínajúcimi tanečný krok ruských matrón prešla dvadsaťcentimetrovou medzerou poza zadku pultu na predok pultu a sústredené pohľady ďalšie tri minúty hádzala na cenovky , stojac pri mne. Márne. Stále som o cene Kriváňa nechyrovala. A to už aj chlapa vedľa mňa prechádzala chuť na akékoľvek raňajky. Ale Holokrížovka Dlhorukávová sa nevzdávala. Precupitala naspäť za pult a vzala pero a papier, opísala si kód a hybajho k pokladni, že tam ho nahodí a budem vedomá. Tam sa snažila ďalšie tri minúty a zistila že môj žiadaný Kriváň je po 7,10 euro, ale ona chcela dostatočne uspokojiť moju zvedavosť  a povedať mi to aj v slovenských money, tak cupitala cez tú medzeru naspäť pohľadať kalkulačku, aby som pre istotu neumrela tam na mieste bez vedomosti o 210 korunovom Kriváni. Chlap vedľa zťažka vzychol, hovorím mu:,,však ste oľutovali chvíľu prepustiť ma v tomto dvojčlovekovom rade...“

Vzdychol ešte  ťažšie.

Tak hovorím predavačke, že teda ja nechcem ten Kriváň, že radšej Plesnivec, predsa len sa mi zdal v porovnaní s vedľajšou predajňou  dosť drahý. Tak ochotne vzala štanglu do ruky, na ktorej mala od božieho rána navlečenú tú igelitovú rukavicu, akože nechytá všetko holou rukou. A už som si myslela, že zdárne sme v cieli, že šup, nakrája salámu, vezmem, zaplatím a letím upratovať môj pracovný stôl veď preto som sa vyvliekla z teplej postele skôr.

Omyl, ľudia, omyl.

Ona totiž ďalšiu päťminútovku strávila šúpaním salámy ,  napravovaním si obväzu na strednom prste pravej ruky, hádzaním salámových šupiek do ďaleko zastrčeného koša, pri ktorý si musela pokľaknúť na zem a rukavicovou rukou ho dočahovala z pod stola. To som už nešťastne , lebo ja nie som hádavý typ, pozerala na hodiny a videla ako sa kolegyne schádzajú pred dverami môjho pracovišťa a búchajú,   netušiac že ja čakám na nakrájanie 20 dekov Plesnivca. Dievčina-predavačka  zožmochlila pár koliesok nakrájanej salámy do rukáva siahajúceko na hánky ruky, aj do rukavice a švihla na váhu. A že ide ďalej šúpať, lebo to bolo iba 15 dekov. So strachom v hlase som zvolala na prázdnu predajňu, že viac už nechceeeeeeeeeem....aj chlap vedľa mňa sa prebral z bezvedomia. Opisovanie toho, ako tých pár koliečok balila, by bolo na ďaľšiu A-štvorku, tak vás ušanujem toho. Zúrivo som prebehla k pokladni, zaplatila, polovicu vecí , čo som mala na ťaháku som zabudla kúpiť a letela som do roboty, naštartovaná na krásny pracovný deň.

A to ešte, boh vás uchovaj, neviete,   ako som bola  cez obednú prestávku dokúpiť v tej istej predajni to čo som ráno zabudla...predsa len, chcela som im dať šancu...