pente-sileia

Vonku prší. Človek by si myslel, že keď vonku prší, budú všetci normálni sedieť doma, popíjať kafíčko a chrúmať sušienky z Tesca a nebudú behať a obťažovať ťažko pracujúcich ľudí, ktorí dnes majú na pláne robiť ochutnávku koláčov, čo ich plne zamestnáva. Áno, tí normálni doma naozaj sedia, ale tých je len jedna osmina. Zvyšok osmín zbísa ani čo by bol slnečný deň a vtáčiky spievali.

A tak sedíme v kancelárii a libujeme si v šľahačkovo-želatínovom zákusku jednej kolegyne, keď tu zrazu jeden zo siedmych osmín trepe na dvere. Snažíme sa to ignorovať aspoň kým popregĺgame ale je neodbytný a tak schovávame tácničky pod stôl k obežníkom a vestníkom a nahodíme vážnu tvár.

Moja sekretárka Sinéad otvára dvere, do miestnosti vstupuje ujo, ktorý sa mi toť nedávno zavďačil taškou napoly hnilých jabĺk. Úsmev číslo štyri som nahodila hneď, ako som si z úst zotrela zvyšky smotany. Mráz mnou prešiel, keď som videla, že ujo má na pláne sadnúť si do kresla a to značí, že chce dlho vyprávjať. Sinéad sa však na kreslo pohotovo zvalila a nechala ujka stáť v nádeji, že takto krízu prekonáme skôr.

Ujo sa zhlboka nadýchol a vydýchol až o desať minút, keď dokonal svoje vyprávky:

,,Ako sa mávate, pani vedúca? Som nedávno posielal takú súťaž, viete, mal som mať štyri hviezdičky a aj som mal, viete, a oni povedali, že kto bude mať štyri také hviezdičky, dostane televízor, viete. A ak to pošle a bude medzi prvými stojedenástimi, tak potom ten televízor vyhrá, viete. No a šak ja som to poslal, ale pochopte, ako ja k tomu prídem, keď sa to malo posielať do Bratislavy a ja som odtiaľto, viete, ako to je do Bratislavy ďaleko? Boli ste tam už? No, ale nevadí, šak hádam raz pôjdete. Tak som im aj telefonoval, že to je nespravodlivé a že mali radšej losovať, lebo kým odo mňa list k nim príde, tak tí nenažraní v tej Bratislave tie televízory dávno poberú a čo ostane mne, dôchodcovi? Tak mi teraz na to niečo povedzte. A neviete, či mi ten televízor teraz niekedy neprišiel? Alebo aspoň nejaká cena útechy? Lebo sme sa presťahovali, viete, a ja už nebývam na Bernolákovej, ale na Školskej, tak nie že môj televízor dáte tam na Bernolákovu, lebo tam ho nebude mať kto pozerať, viete, ja tam už nebývam. No...“

Potom ešte spomenul politiku, plyn, krátko sa vyjadril k problematike výberu poplatkov za smeti mestským úradom, k otváracím hodinám mestského kultúrneho strediska, k svojim vnúčatám a žene, ktorá stále pečie to isté, k sociálnej poisťovni, k daňovému úradu a na záver nás obšťastnil vlastnou produkciou vývoja finančnej krízy. Koláč sa pod stolom rozpúšťal na vestníky a obežníky a keď ujo konečne odišiel, mali sme čo robiť, aby sme spod karamelovej polevy vylúštili, čo máme robiť s odvodom peňažných hotovostí a falošnými bankovkami.

No a potom, keď sme túto kalamitu ako-tak zvládli, klopot na dvere sa ozval znova a druhý zo siedmich osmín sa vrútil do kancla a oči mu blyšťali.

Ten začal rozoberať, aké je nespravodlivé voči nemu, slušnému dane platiacemu občanovi, že keď on pošle peniaze a tie sa mu vrátia neprevzaté, prečo sa mu nevráti poplatok za službu. Vyvalili sme na neho oči, že či je mu dobre, ale strúhala som profesionálku a spýtala som sa ho, na akej poukážke peniaze poslal. A on že na normálnej. Tak som mu povedala, že to je dobre, lebo my na nenormálnych peniaze neberieme a brala som vec za vybavenú. Lenže on stále hundral a dožadoval sa svojich dvetisíc korún, čo mal akože byť ten poplatok, ale taký poplatok za posielanie peňazí ešte ľudské oko nevidelo a ani o ňom ľudské ucho nepočulo. Keď som sa začala navidomoči venovať cesnakovej buchtičke, človek predo mnou sa začal dožadovať „vyšších miest“. Ale andela ti, nechaj ty moje vyššie miesta na pokoji, lebo na teba zavolám zelených, vyššie miesta, na to by tých chlapov bolo. Tak ujko tresol dvermi a luft sa upokojil.

Toľko správy z dopoludnia, netrúfam si pomyslieť, čo ma čaká popoludní, ked už ani koláče nie sú.