pente-sileia

          Kedysi bývavali tuhie zimy. Sňahu sa na nakiepilo až po štvrtý schod.. Ráno sme vyfasovali lopaty, alebo prútené metly a poďho odmetať sňah a robiť chodník od brány ku bráne, aj za bránou von na ulicu, lebo podvečer sa konávali zrazy BPP (babiek pri pérí).

       Dedko zjari podsadil hus a vyliahnuté húsatká sme pocivo pásavali a babka potom chuderky dospelé husky niekoľkokrát ošklbala a v zime sa driapavalo perie.

       A to sme pri tom driapaní museli asistuvať, či sme chceli, alebo nie. V pivnici dedko zakúril v šporhelte, na prostriedok postavil dlhokánsky stôl, okolo napristavuval bárjaké staré stolice s vankúšmi pod zadky, alebo jednu foršňu na dve stolice, aby sa malo kde sedeť. Pamätám sa na jedno bohovské staré okrúhle kreslo s opierkami na ruky do velkého poloblúka.Vždy bolo otočené k šporheltu a na sedani bol starý teplý vakúš, aby riť netlačila. To bolo miesto pre tetku Mederku
        Poobede, ked sme prišli zo školy, už babka mrnčala, aby sme zasadli do lavíc a nerobili velké kostanky a  nekýchali do peria....
        Babky z okolia, v širokých sukniach, s fertuchami navrchu, v hrubých štrupandliach, obutie v čiernych babkovských papučiach, zababušené vo vlňákoch, s ručníkmi na hlavách sa začínali zbiehať okolo piatej poobede, keď skončila omša. Každá mala pri stole svoj flek s vankúšom už istý. Na driapacom stole už boli nachystané staré kastróny, v ktorých bolo napchaté perie. Babky a aj my sme si z nich naberali perie , stískali ho v dlani a po jednom pierku driapali. Kostanky sme hádzali dole cez kolená na zem. My so sestrou sme boli stisknuté medzi babkami a len tak sme po sebe pokukovali, boleli nás chrbáty, aj rite, lebo nám sa vankúše riťové nikdy neušli. Podchvíľou sme utekali von z pivnice, akože na čúranie. A zvyčajne sa nám chcelo obidvom naraz. Vonku sme sa chvíľu ponaháňali po snehu, povystierali chrbáty a červené od mrazu, vrátili sme sa medzi babky. Tie ich pravidelné témy na rozhovory sme poznali naspamäť.
,,To já tenkrát v Prahe, triatriciatom.....” začínala vyprávať báchorky a vymyslené príbehy krsná manka Benadička...
      ,,Neská v kostele, ked pánko vyprávali kázeň, Mara Školnička driemala...”prerušila monológ Benadičke totka Záškolských.....

     A tak sme sedeli a počúvali a driapali a zívali až do trištvrte na jedenásť v noci. Vtedy babka kukla na nás, kývla hlavou a my natešené, vybehli sme do kuchyne richtuvať oldomáš. Buď sme pripravili vianočku , alebo chlebíky s oškvarkovou pomazánkou, alebo makovník....nachystali sme kopu šialok so slivovicovým čajom a hybajho dole s tým, do pivnice. Babky si trmali z rúk posledné perka, otriasali sa z kostanok, kýchali a rapotali jedna cez druhú. Zo stola sme opartne pozhrabuvali podriapané perie do sovku, poutierali stôl a poponúkali oldomášom. Babky sa ondiali, že nie, že nemóžu slivovicový čaj, že pili pirule, ale s chuťou ho vždy vychlúpali. Výnimkou bola iba krsná manka Benadička. Chovali sa ako dáma, decentne žuvali bezzubými ústami a vždy, keby čo na svete bolo, ňahali v šialke hlt dobrého čaju. Všetky sa rozkrákorili po takom čaji, a nám dvom sa zívalo a kukali sme ako sovy do hodín. Potom každú dedko išiel vystrojiť domov, hlavne tie, čo bývali v druhej ulici. My sme sa ešte pokundolili v sňahu, poupratovali prázdne taniere a šialky a vhupli do perín....

S odstupom času to je moja pôžitkáreň....