pente-sileia

Prídem domov z roboty a kedže sa za celý deň nenabehám, poslala ma manka s Ebú von. Keď som sa po hodine taká nenarobená vrátila, čakala ma motyka a vedro na burinu s komentárom, že mám okopať mrkvu a vyplieť ten sajgon, čo tam narástol...

Tak som plela, lenže mrkva nám tento rok poriadne nepozichádzala, takže som plela enem tak naslepo.

I hovorí manka stojaca na chodníku, ruky vbok:,, No ale aby si tú trochu mrkvy nepovytrhávala  s tú burinú.“

,,Nie, veď som si ziala baterku a svietim si.“

,,Ale by si si mohla aj práškom poprášiť a štetčekom pobrhliť nech vieme, či sa nám tej mrkvy niekto nechytal...“

,,Dyť som si... a aj vzorku som už poslala do labáku, nech viem naisto, že to, čo okopávam, je mrkva...“

Manka sa tvári spokojnejšie, ale nedá jej to...

,,Dobre, ale mohla si ziať vzorku pôdy a skontroluvať, či sme to do dobrej zasiali...“

,,Načo, keď to už je zasiaté. Navyše, cez tie ultrafialové okuliare vyzerá dobre..“

Kopem, kopem...

Manka:,,No, ale tam ďalej už nekopaj, lebo tam ešte nevidno riadky.“

,,Neboj sa, vypočítala som si trajektóriu siatia a pomocou laseru som si naznačila prepokladanú dráhu riadku.“   

Tu sa upokojená manka vybrala polievať rajčiny a zrazu:

,,EBA!!! Ja som to vedela, že si mi tu ty dolomila, azakristušát, mám tvoje odtlačky v hline a nemusím ich ani prehnať cez databázu aby som vedela, že sú tvoje!“

A tak Eba doplatila na mankine forénzne znalosti obkukané od Gila Grissoma a musela byť zvyšok dňa nepodmiečne vo voliére bez nároku na obhajcu.

Ale nekukala na nás z tej voliéry ani z polovice tak divne ako suseda, ktorá počas celého nášho rozhovoru potichučku oberala jahodyJ