pente-sileia

V dobrej nálade s podarúnkami v kapse a s čvrkajúcimi, premočenými botaskami sme sa vybrali nočnou Bystricou na stanicu. Tá zívala prázdnotou, tak sme si smelo hlasnejšie pospevovali, samozrejme každá niečo iné. Ale  do tejto sme sa  trafili...

Šel jsem na koledu po ránu z domu,
děvečka mě hnala vydlema z domu,
před dům až běžela, na hubu upadla, byl jsem rád tomu...

 Na zastávke nás už preberala zima, tak sme začali vyťahovať osobné ochranné cestovné pomôcky v podobe rukavíc a hľadeli sme rumu do oči na dne fľaše s čajom. Ej  veru, hneď nám bolo všetko  jasnejšie a aj botasky prestali čvrkať. Asi preto, že sme  stáli na mieste. Vyhriaty bus nedal na seba dlho čakať a tak sme rezkým krokom, obkukaným od tanečných variacií Frantu  a Karla pristúpili k mladému šoférovi so  slovami: Všecko běží k Betlému, velcí i malí,..keby ste nám do Prividze tri lístky dalíí..

Šofér udivene prevrátil oči ale dal, lebo na chrbty nám dýchali  ďalší cestujúci. Náš málinko hlučný nástup prebral k životu aj tých päť ľudí, ktorí boli povyvaľovaní po sedačkách , akoby bola noc. Heh...veď bolo iba pár minút pred nočnou jedenástou...Pôvodne sme mali chuť si zatrsať v uličke, alebo vyskúšať vyskakovanie s rukami nad hlavou a tlieskať ako keď Karel Holas zakričal na celú sálu: Co sa stalo nové v tej brezovskej  hore..

 a my ujúkajúc a tešiac sa z toho že ,,zabilo vojáčka drevo javorooove...

Lenže podivné syčanie ,chrchlanie a prehadzovanie sa  tých päť ľudí nám v tom zabránilo.  Tak sme sa decentne posadili, pozhadzovali zo seba navlhnuté bundy  napojili sa na novokúpené slúchadla a trepali sme sa, mumlajúc si každá svoju pesničku.

Na viac hriechov z busu si nepamätám.

V dobrej kondičke sme na stanici v PD vystúpili. Pôvodne sme plné elánu chceli ísť pešo do mesta Bé, lenže asi by to tie rozmočené botasky nevydržali..a nehovoriac už o našich nohách, tak som odhodlane zaklopala na búdku kde spávajú taxikári. Vyšiel odtiaľ jeden taký rozdriemaný, strapatý ujo s obrovským bruchom a bez slova ..ved akože inak, ked zíval , nemohol rozprávať.., nás naložil a odviezol domov. Ked som naňho preriekla  ,,hej, povídali, hej povídali...koľko...? tak dozíval, otvoril oči a slabým hlasom vyriekol slovo ,,sto“.

Doma sme sa povyzúvali, a zamorili ovzdušie smrdlavými, mokrými ponožkami. Jasné, že poniektoré bruchá bolo treba ešte naplniť, tak som chvílu bola ochotná  aj vŕzgať chladničkou a robiť rohlíky, na jedenie, nie na srandu. Dopili sme zvyšný rum, čo nepoputoval do BB  a do tretej hodiny nočnej si pospevovali čechomorské koledy. Ráno, plné života, kruhov pod očami a bez hlasu, zato s Holasom v hlave, sme odhodlane započali cestu do roboty. Kuuurňa, tá kostolná veža, vedľa ktorej je naše pracovište bola tak sakra daleko.....