pente-sileia

Večer máme vždy veľa aktivít. Napríklad: internet, fernet, internet, tonic, blog, fernet s tonicom, icq, fernet, internet, klobása, blog, tonic, televízor, šnicla, hudba, fernet, a ešte hudba a k nej chrumky. Sami vidíte, že je to na koňa moc. Preto sa neni čo čuduvať, že rána bývajú smädné, kávové, nohy otĺkajúce, skoro prichádzajúce a vo všeobecnosti na prd.

Prvým ranným nešťastníkom býva mladý. Mladý má totiž tú smolu, že má posteľ pri balkóne a tým pádom musí ráno okolo štvrtej verestuvať kocúra preveseného poza žalúziu a vreštiaceho na celú dolinu. Keď mu otvorí okno, zabohuje, prevalí sa na druhý bok a Paco vďačne pradie, čo v tom tichu znie ako zbíjačka.

Druhým nešťastníkom je príležitostná nocľažníčka Sinéad, ktorá po vyslobodení Paca spoza žalúzie vie, že nastala jej posledná minúta. V posteli. Vysúka sa von, pričom stúpi Pacovi na chvost a uderí si palec na nohe o nejakú kasňu, čo sme večer zabudli zavreť. Ide hned k točke. Silný prúd vody preberie aj mňa a pripomenie mi, ako ma suší. Potácam sa za ňou a spoločnými silami kopeme do kocúra, ktorý sa nám šťastne plantá pomedzi nohy. Keďže je ešte len pol piatej, ja sa vraciam do pelechu a škodoradostne kukám na strapatú Sinéad, ktorá sa snaží rozoznať cukor od soli a hľadá nejaké nezávadné fusakle. Ked o piatej hodine za škrekotu kocúra pohľadá kľúče od bytu a následne vybehne do zimy, capne dverami až ma nadhodí v posteli.

Mladý ešte furt jedovito funí, že čo šlabikujeme a že nech mu podáme piť. Mumlem popod nos, že nemá nárok, lebo za vodu neplatí a fernet nepije.

Potom nastáva chvíľa ticha, do ktorého mrnčí kocúr, lebo sa chce hrať. Dohováram mu, nech si ide chytiť červíka. Naveľa poslúchol.

O pol siedmej sa začne niečo hmýriť a nadávať. Je to vstávajúci mladý, ktorý sa na 15 minút zavrie do kúpeľne a vykrikuje odtiaľ, že čo má na desiatu, lebo že chce s ňou kšeftovať. Zavrčím, že nech drží paštieku, že ešte spím, a tak si len vezme neidentifikovateľnú sváču, naposledy kýchne, zafuní, odeje harajdu a už ho neni.

Konečne ticho, od štvrtej rána neni pokoja. Mám čas polihovať ešte päť minút, lebo veľká ručička je na devine a malá je taká malá, že ju nevidno. Preberiem sa na zvláštny dupot. A piskot. Otvorím jedno oko a vidím dve šťastné oká kocúra a dve nešťastné oká veľkej myši trčiacej spod koberca. A Paco sa len teší, vyhadzuje si ju, mojká sa  s ňou a retuje. Aj myš retuje. A ja najviac. ,,Paco, ty si naozajstný pako! Som ti kázala červíka, nie myši zvlákať!“

Vybehnem z poslete, zdrapím Paca do jednej ruky, myš do druhej a obidvoch ich vyšmarím von na parkovisko, kde sa po mne divne kuká sused nasadajúci do svojho zaprplaného Pasata. No a čo? Čo ešte nikdy nikto nevyhadzoval myš z bytu o pol osmej? POL OSMEJ????

Do prdidla! Zadrichmala som, Paco, nemohol si tú myš dotrepať skôr? Hodím na seba včerajšie smrdlavé ponožky, lebo jediné schopné ma na nohách Sinéad, rifle, tričko, bundu a dúfam, že v správnom poradí.

Bežím ani o život a pred mojim pracoviskom ma už čaká stádo prácechtivých pracovníkov, divne na mňa kukajú, asi som si to poradie handier fakt zmýlila. Odomknem, lofnem do kresla, rozkážem si kávu a dúfam, že keď poobede prídem domov, nebudem tam mať hniezdo myší a červov.