pente-sileia

Tepna spoločenského života-kulturák BB- bola zavretá. Boli tam len dvaja vrátnici nepríčetne zízajúci do televízora. Tak sme za nimi vyslali našu hovorkyňu Mad, ktorá pridupotala k nim, zastala medzi nich a televízor a preriekla:,,Očúvajte, dobrí muži, ževraj tu má niede peť čechomor, čo mi k tomu poviete?“ vrátnici nemali slov, ale posunkami nás odporučili čo najďalej od nich a ich televízora. Nechali sme ich s Esmeraldou a Rosalindou a my sme išli hľadať niekoho, kto by v okolí sto metrov vedel hrať na husle a aspoň zbežnou fyzomóňiou by konvergoval k Holasovi. Alebo k Černému, nie sme rasistky...

Išli sme za nosom a prišli do takej dosť že divnej sály.

 Dosť že divná sála bola divná v tom, že na jej jednom konci bolo diskotékové pódium, nad ním diskoguľa a na jej druhom konci štyri rady natvrdlých stoličiek a jeden natvrdlý zvukár. Vyslali sme hovorkyňu číslo dva za zvukárom, nech nám objasní, načo je ten prázdny plac medzi stolicami a pódiom. Zvukár promluvil:,,No podľa toho, o čo vám ide...“ No o čo by nám išlo, brojlery sme prišli predávať, nie?

Tak sme sa na neho vyprdli a sadli si na natvrdlé stoličky a čakali... Sála sa neochotne zapĺňala, na čo sme primerane hundrali, niektorí nesvojprávni sa tiskli do lóže, kam by nás nedostali ani párom volov. Pár minút pred ôsmou sme ráznym krokom pristúpili k pódiu, lebo jedna z nás nevidí, jedna nepočuje a tretia sa tešila, že bude môcť na účinkujúcich docahovať. Toto správanie začali opakovať další členovia tohto morochtivého zhromaždenia, takže to postupne začalo vyzerať ako koncert a nie ako posedenie pod jedličkou.

Ani sme sa nenazdali a svetlá zhasli. Potom sme sa ani nenazdali, a zase sa rozsvietili. A našich srdcí šampiňóny.... ehm...šampióni  boli tu! A tak sme nadšene zhodili svédre, kapsu s rumovým čajíkom a tromi pármi rukavíc, a vypli hruď, ponevač sme mali pre čo... Pre toto:

Účinkujúcim sa to panrávilo, ako o tom ešte budete očuť. Akože... teraz sa k niečomu priznáme: mne a Sinéad sa nechcelo ani za nič na ten koncert ísť, Mad chrchlala od rána, ale keď hentí vyliezli z bekstejdža, syptómy akejkoľvek chronty odjechali do pulp-fiction. Kedže sa nám tentoraz nepodarilo ukoristiť setlist, presné poradie songov vám nezradím. Začali však s Mezi horami a pokračovali a pokračovali a vykračovali po pódiu... vrešťali sme ako vždy, oni sa ksichtili ako vždy... idyla. Po prvej klaňačke sa museli vrátiť a pridali toho akože že DOSŤ, hádam zošesť songov. Mohli aj sedem. Sedem nocí.

Ale nakoniec bol spolok rozpustený, ľudia sa začali trúsiť preč a my sme ešte podľa tradície vyskakovali pred pódiom a spievali naše texty na ich melódie. V tom z pódia zoskočil taký oný, čo dôležito chodil po sále a asistoval, z očí mu šľahali blesky a hovorí hromovým hlasom smerom k nám:,, Heeeej, vy tři, máte jít se mnou!“ preľakli sme sa. Zatiaľ čo sme sa márne snažili udržať s ním krok, štopali sme do seba a syčali:

,,To kvólivá tebe, že si cez tie koledy vyskakovala ako na Metallice!“

,,Prd, to kvôli nej, že furt kibicovala do Na Vsetíne páni, že sa tam prepúšťa pre finančnú krízu!“

,,Nie, to máme ešte za to, že onehdá v Trenčíne pri Maľovanom kostole v slohe Která za ňa pujde, Mad hulákala:,,JA!“

No s malou dušou sme prebehli za tou osobou a precvičovali sme si spytovanie svedomia.

Ocitli sme sa na chodbe pri jednom stole a šiestich stolicách. Volaktorá sa spýtala, či treba za niekoho podpisovať, lebo to máme nacvičené. Ale chlapík sa otočil, zohol, vystrel a vytasil sa s troma cédlami Stalo se živě a tým hromovým hlasom hovorí:,,Tohle máte vod Karla, za to, že nosíte jejich tričká.“

,,No sorry, to sú naše tričká!“ bránili sme sa. Ale cédečka sme schmatli, aby si to oný náhodou nerozmyslel. Po chvíli vytešovania poprichodili aktéri. Franta mal také funky okuláre, Karel si furt mentorsky dával ruky v bok, čepičkový Michal sa stále huhňal popod fúz, Radek-nenápadný agent s teplou vodou ticho sadol ako v škole, už len počítadlo mu chýbalo, a Martínek sa predieral cez všetky mladice, napríklad sa predieral cez našu Mad. Dôkaz namiesto sľubov:

Nechali sme obyčajných fanúšikov, nech sa vybúria a my neobyčajné sme si počkali na čistý vzduch, schmatli ich a zoradili podľa farby. Nebolo to nič ťažké, ladilo nám to... Ajhľa:

Po niekoľkých rozmazaných obrázkoch a niekoľkých postrácaných čechomoroch sa nám podarilo cvaknúť ostrú, ale to sme už mali najvyšší čas opustiť tepnu spoločenského života a vrátiť sa z nereálneho života v meste BB do reálneho života v meste B...

Ale náš večer sa zdaleka nekončil... aj o tom bude....