pente-sileia

Idem minule autobusom, na čom by nebolo nič zvláštne. Kúpim si lístok, sadnem na sedadlo, vyťahujem samonasierací .týždeň pripravená šomrať nad článkom o Tiposfraške, keď tu zrazu padne môj pohľad na plagát na okne. Na plagáte, o ktorom som si najprv myslela, že propaguje hororový festival v Hornej Dolnej, sa vyškierala hitchcockovská maškara a trhala si vlasy. Pobavilo by ma to, keby nad ksichtom nebol veľký nápis KORUNA a EURO, oklamali nás!!! 

Jed do mňa vstúpil a krútila som hlavou skoro tak pohoršene, ako posadnuté dievčatko v Exorcistovi. Celé leto som počúvala vystrašených dôchodcov zalamujúcich rukami a bedákajúcich nad makovými pupačkami:,,Čo len s nami bude, keď príde to Euro.“ Upokojovala som ich, nech sa neboja, zvládli to iní, zvládneme to aj my, Euro nie je Gozilla, aj keď sa s jeho triumfálnym príchodom mohlo ešte dva-tri roky počkať. Ale oni sa aj tak báli, lebo zmena je vec, ktorej sa oplatí báť. Aj ja sa bojím všeliakých zmien, napríklad že sa ráno zobudím a budem mať dlhé husté kučeravé vlasy... či počkať, to bol blbý príklad.

A teraz, mesiac pred duálnym obehom idem v buse a vidím tento debilný plagát a viem si živo predstaviť tetu tú a tú, ako naň zhrozene zíza a pred kostolom o ňom rozpráva susedkám, ktoré o ňom pred tým istým kostolom rozprávajú iným susedkám a o chvíľu budú všetky susedky Slovenska pred všetkými kostolmi Slovenska preberať, že nás oklamali, s očami hrôzou otvorenými dokorán ako anime postavičky...

Na svedomí to má Slovenské hnitie ehm... hnutie za obrodu, (koruna.sho.sk) ktorého náčelník má blog na SME vhodný akurát tak na strašenia malých detí a ktorého členovia pravidelne organizujú workshopy, kde vyrábajú veselé plagáty, poplašné správy v darčekovom balení a leporelá pre deti s antieurópskou tematikou, v ktorých Jánošík zbíja v Bruseli. Tá posledná veta bol vtip, to hnutie a im podobní si však srandu nerobia.

Áno, Slovensko sa možno unáhlilo s prijatím spoločnej meny, dalo sa počkať ale nevyhli by sme sa tomu, a nie sme angláni, aby sme si mohli stanovovať podmienky. Európska Únia je politická mŕtvola, to vie aj decko vyklápajúce bábovičky na pieskovisku, ale rozhodli sme sa do nej vstúpiť a tak teraz by nemalo oslnivý efekt, keby sme začali skladať patetické poemy o suverenite.

Áno, informačná kampaň Ministerstva financií meškala, čo spôsobilo dosť zmätku, a teraz to doháňa priblblými eurokalkulačkami a ešte priblblejšími kartičkami, na ktorých sa podľa sklonu mení obrázok eura a koruny, ktorých zmysel ak mi niekto vysvetlí, tak mu postavím sochu, a ktoré išli do každej domácnosti, eh... Ale využívať zmätenosť ľudí na šírenie paniky a zvyšovanie nedôvery k mene bude mať na svedomí akurát tak inflačný efekt a vysoký krvný tlak.

Áno, vchádzame do nepreskúmaných vôd a napriek Meníme menu, nie cenu, nevie nikto povedať, ako sa obyčajného občana prechod na Euro dotkne. Hlavne v spojitosti s krízou. Ale je rozhodnuté, už sa nedá zobrať všetko späť a povedať:,,No, tak my sme si to s tými eurami rozmysleli, natlačené bankovky a narazené mince odložíme hen na poval k tohoročným klobáskam a počkáme, kým budeme pripravení.“ 

Nikdy nebudeme pripravení, lebo vždy sa bude niekto biť do pŕs a recitovať Detvana.