pente-sileia

Každý pondelok bývame hladní a býva nás hladných viac, ako obyčajne. Tak varíme. Aj dnes sme. A aby ste si nemysleli, nevaríme len punč, ale aj varené víno, hriatô, čaj so slivovicou a taaaak... ale po hentom bývame viac hladnejší ako smädnejší a tak sme sa dnes podujali na varenie jedla.

Najprv sme polašovali po všetkých kasniach, čo sa dá uvariť rýchlo a zbesilo. Našli sme sáčok. Čína v prášku (ale v akom prášku, to nenapísali). Tak sme prášok vysypali do hrnca a čakali, čo sa stane. Ale nič sa nestalo. Tak sme otvorili mrazničku a našli sme tam floksňu nejakého mäsa. Dali sme mäso do prášku. Teraz sme mali aj mäso v prášku. Čakáme, podupkávame nad hrncom a nič. Reku či netreba pustiť šporák. Tak sme pustili. Po pol hodine reku či netreba aj škrtnúť zápalkou. Sme škrtli, už nemusíme vyhadzovať prachy na kozmetickú úpravu obočia a fúzikov.

Po pár minútach vidíme, že sa stále nič nedeje, akurát sa šíri čudný zápach. Podozrievali sme kocúra ale on už dávno predtým v rámci pudu sebazáchovy opustil kuchyňu. Tak sme do hrnca naliali vody, voda nič nepokazí. Po chvíli bublania sme usúdili, že sme už dosť hladné na to, aby sme onú zmes odstavili z plynu a naložili na taniere. Chce to ryžu, keby sa tu nejaká nachádzala. Ale sa nenachádzala, tak to chcelo zemiaky. Nejaké sme v chladničke našli od čias nedeľného obeda. Zemiaky sme vyklopili do onej zmesi a tá zasyčala, čo bol jasný znak toho, že jedlo je hotové.

Očmudené a ošvrlené sme si s úsmevom na tvári sadli pred telku a putili sme si najzábavnejší film, aký sme našli, aby nás to nepokúšalo hľadieť do tranierov. Duplu sme si dali trikát. Žijeme. Zatiaľ.

Pre dobrodruhov tu ostala jedna porcia. Konzumácia na vlastné riziko.