pente-sileia

Tak mi dneska zvoní telefón. Môj osobný mobilizátor. A v ňom, že,, héééj, je u vás čo jesť?? "

No čo poviem ,že nie? So širokým úsmevom, ktorý aj tak nebolo cez telefón vidieť zarevem: no a? jasné , že je!  Tsss, si čo o mne myslíš, si ma urazila!"

Čo priznám že som nevarila? Ani za boha. Tak letím z roboty, div si opätky nevylámem, strihnem si to cez obchod, v ktorom už ani chleba nebolo a zízam po regáloch s konzervami, práškovým cukrom a papierovými vreckovkami, že čo rýchlo navariť, aby hladnú to devu vo vývoji nenarušil nedostatok poživatín v mojej domácnosti. Kúpila som posledný kúsok syra, kolu k červenému vínu a papierové vreckovky. Ak by nám od hladu do plaču bolo.  Rýchlym krokom bežím domov k sporáku, aby som stihla jedovitý zázrak. Vytasím hrniec a krúživými pohybmi nad ním so slovami ,,hrnček var! sa snažím v časovom limite ako v nejakej súťaži vykúzliť niečo jazyku a bruchu lahodiace. Aj som sa mu hrozila aj všeličo sľubovala, ale on nie a nie ma poslúchnuť. Tak som vŕzgala dverami na  chladničke  a prosila som ju aby niečo vymyslela. Ale aj tá čušala. Iba päť vajec sa tam belelo.

Posledná spánosná myšlienka bola,  že dám variť krumple z posledného jesenného zberu a odrazu vznikla omeleta s práve kúpeným syrom a kečupom ako od babičky. V poslednej chvíli, lebo hladné decko už dlhými krokmi  vhuplo do komnaty zvanej kuchyňa. Iba   sa začala naparovať nad čerstvo dovarenými zasmaženými melencami  a povedala ,že stotinu sekundy, pokiaľ jej to naberiem ešte vydrží.

 Kokos, zázrak na počkanie,  dám si to čarovanie patentovať, bude zo mňa boháčka na počarovanie..:-)

A kola ostala v nepoškvrnenom stave. Lebo decko vo vývoji odmietlo červenô, a tak teraz neviem či jej to dobre stroví. Zajtra bude mať niečo na F. už sa dopiekli a beda jej  ak povie že nie je hladná...lebo ju, basomazapád, prinútim, takto sa to vo večerných hodinách obetujem !