pente-sileia

             Prišla jar ako bárkedy inokedy. Z toho vyplýva ponaučenie, ktoré vám zatiaľ nepoviem, ak vám ho dakedy vóbec poviem. Ale zato vám poviem, že na jar sa zvyčajne sadia aj zemáky. Sadenie je v našich končinách riadnou spoločenskou udalosťou. Teda spoločensky ju vnímame hlavne MY, ostatní z toho robia horor, napríklad babka, ktorá už týždeň pred akciou nemôže spávať. Pri tejto príležitosti vytiahneme po zime zatuchnutie ramienkové trikoty a bársjaké škrobne, a vytiahneme aj zemáky... pre istotu... ale to nie je dôležité, dôležité sú trikoty.

Vytiahneme aj rôzne vozidlá. Najhlavnejšie vozidlo je kára. Taká kára, to vám je riadne vozidlo, a my ich vyťahujeme minimálne päť. Ďalšie vozidlo, ktoré je dôležité, je traktor. My traktor nemáme, ale majú ho takí jedni, čo majú rolu pod nami. Majú aj traktoristu a babka furt hudie do Sinéad, že by v záujme rodinného podniku mala s traktoristom niečo podniknúť, aby sme okrem káry mali aj traktor. Ale ona sa bráni, a tak traktor nemáme. Ale ide hlavne o brigádu. A ani nie tak o brigádu, ako o jej sprievodné javy. Najdôležitejší sprievodný jav je občerstvenie. Občerstvuje  sa pred, počas a ešte aj po. O to sa staráme MY, lebo my máme najviac skúseností v tejto oblasti. A tak...

Aby ste si nemysleli, že najdôležitejšia vec pri sadení zemákov sú zemáky. Lebo nie sú... Najdôležitejšia je prepravka/y desín. Najskôr na päť kár naložíme bedne s vyklíčanými zemákmi, aby fakt šecia videli, jaká sme my veľká rodina, že koľko ich pojeme.

V stanovenú hodinu sa všetci zídeme na mieste M. Keď prídeme, treba vyložiť tie bedne. Ale ešte predtým radšej vykladáme desiny. Ale aj malinovku pre maloletých, ktorí nie sú od tohto aktu ospravedlnení, aj keď sú ukrátení o desiny. Keď najatý ufrflaný traktorista (babka zazerá na Sinéad) nakopne voz a urobí prvý riadok pripomínajúci snímok EKG, babka dostane prvý šok a druhú desinu. Dedko dostane druhý šok a prvú desinu. Prvý šok dostal, keď mu babka nedala zo svojej prvej desiny. Keď sa ufrflaný traktorista dohegá späť k nám, od babky dostane prvú desinu a od dedka už neviemkoľkú kázeň o bratstve, slobode a rovnosti riadkov. Ale nás to nezaujíma, lebo my už aj tak rovno nevidíme. Vezmeme vedrá so zemákmi, rozlezieme sa ako húsenice a na povel babky :,,Ve meno božie, saďme!“ a dedkovo štartovacie odfúknutie, sa všetci naraz zohneme ku krivým riadkom. Po pár prvých zemákoch zvliekame mikiny a naše trikoty spôsobia, že riadky sú ešte krivšie. Keď zasadíme asi tak pol riadku, je čas na občerstvenie. Zrobení sa zvalíme pod hrušku, pričom udlasnujeme sudedovie getelinu a fučíme od námahy, ktorú nám to dalo. Malie deti sú poverenie ísť do potoka ziať desiny, na ktoré sú už  prilepené všelijaké slimáky. Fľaše utrieme do geteliny, o motyku otvoríme vrchnák a niekto uteká ratuvať dieťa, čo medzitým spadlo do potoka. A kto si ešte pamätá, kde je potok, ide tam zaniesť dalšie desiny. To sme už dosť posilnení na sadenie ďalšieho riadku a zahrabávanie toho prvieho. Popritom po sebe hulákame cez celú parcelu a pohoršujeme hlavného poľnohospodára: uja  Joja. Ten nás diriguje, že zemáky majú od seba byť na štvorku nohu a klíkom hore. Lenže nikto nemá štvorku nohu a nevieme, ako to môže vyzerať, a tak ujo chodí a fučí :,, No, ako z lietadla... ako z lietadla.... Zohni sa k tomu, keby si si zapla tú ofinu, tak vidíš, kde čo hádžeš, apoštola tvojho...“

Keď je už predposledný riadok zahrabaný, začíname po sebe nedočkavo pokukovať. Čakáme na povel od babky. A ten príde. Babka sa oprie o motyku, spakruky si utrie hlinu z čela a hovorí:,, Očúvajte ma, vy dve saxiny, icte domov a porichtujte voláky lavór s vodou, myllo, a nachystajte jedivo pod odašie. My za chvíľu prídeme.“ Celé natešené šľahneme motyky a vedrá na zem a rajónovým krokom sa ženieme splniť požiadavky.   

      K nám domov sa chodí cez Zelenú budku. V budke je Truchio, kedže manka sa lopotí na roli. Vopred dohovorené heslo nám  v zelenej budke otvorí fľašu  frankovky a grahamové tyčinky. Truchio sa nebráni, a my tiež nie. Len sa diví nad ramienkovými tričulkami, kedže vonku je 15 stupňov a severák. Ale ani voči tomu sa nebráni. Truchia opustíme vo veselej nálade a skratkou sa hrnieme domov, lebo čo ak domov prídu hentí skôr ako my?

Porichtujeme salámu, párky, klobásu, nahíhlime chleba, papriku a rajčule a nakiepime horčice, nech dejú... A oni dejú. Potom nasleduje akt kávy. Ťažko nám zrátať hlavy, lebo sa furt mrvia a okrem toho sa to mrví aj nám v hlavách po tej frankovke. Nakoniec uvaríme o dve kávy viac, takže sa ujde aj psovi Psovi.  Kedže nie sme slabí v páse, do kávy si lejeme rum a potom lejeme bobony.   Celé osadenstvo sa čuduje.

A tak sa už teraz tešíme, kedy sa už konečne budú tie zemáky okopávať, potom ohŕňať a potom vyorávať. Už aby to bolo. Lebo to sa navzájom dosť podobá. Tým občerstvením najviac.