pente-sileia

          Mama prišla domov o piatej ako vždy a mala jasnú predstavu o tom, čo ju čaká. Bol totiž deň, kedy domov nosím vysvedčenie. To v preklade znamená, že som v tento deň vždy poumývala riady, vyprášila poťahy z obývačky, popolievala kvety a mamu na stole čakávala voňavá káva, lebo káva je dobrá na nervy. V mojom prípade bolo vždy treba veľa kávy. Vždy to tak bolo, až dodnes.

       Dnes mama prišla a obývačku našla v nehoráznom stave. Všade boli špinavé taniere od obeda, kôš nebol vynesený, gauč nebolo spod búnd a vetroviek ani vidieť. Tak sa mama išla pozrieť na číslo bytu, že či je naozaj doma. Jedenásť, to by sedelo. Vytiahla kalendár a skontrolovala dátum, všetko bolo tak, ako má byť. Jej tvár nadobudla farbu, ktorá sa veľmi hodila k jej bordovému svetríku a dupotala smerom ku mne. Mala som práve smrteľne dôležitú robotu na ICQ.  Mame chvíľu trvalo, kým sa ku mne prebila cez hromadu špinavého oblečenia, ale nakoniec to za pomoci gymnastiky dokázala a strhla mi slúchadlá z uší.

,,Čo má toto znamenať? Kde je vysvečko?“

Vysvečko bolo. Ležalo na stolíku pod prázdnym obalom z čipsov. Mama oprášila papier od mastných omrviniek a čítala.

,,Decko ušaté!“ osopila sa na mňa touto láskavou prezývkou a šmarila po mne vysvedčenie v obale.

,,Čo je?“ nechápala som. Nikdy predtým som nemala také dobré známky, samé jednotky, len dvojka z angliny (sesternica ma naučila len nadávať a spýtať sa, čo je na obed).

,,To akože odteraz budeš nosiť takéto vysvedčenia?“ soptila mama a rozhadzovala rukami ako družstevníci  na mínovom poli.

Moja mama sa zbláznila, volajte sociálku.

,,Nepáči sa ti? Minulý rok som skoro prepadla a to si mi na dva dni zakázala telku a teraz ma dobreže nedáš na adopciu od jedu?!“ hnevala som sa.

Mama sa bezmocne hodila na miesto, kde po pamäti vedela, že by tam mohol byť gauč. 

,,Jeden deň,“ mrnčala mama a smrkala do vreckovky, ktorú zodvihla zo zeme, ,,jeden jediný deň v roku je taký, že prídem domov a všade je poriadok. Jeden jediný deň ma doma čaká vyvetraná kuchyňa a káva...“

Už som vedela, kam mieri.

,,...tak som sa tešila, že budeš týždeň chodiť na nákup ráno ty, aby si odčinila nejakú štvorku, a ty? Čo urobíš? Donesieš jednotky!! Takto mi ty pomáhaš! Moja jediná dcéra!“

Nuž, uľútostilo sa mi tej kôpky nešťastia chúliacej sa na nevyprášených poťahoch.

,,Ale mami,“sadla som si k nej a objala ju okolo pliec, ,,predsa preto nebudeš plakať. Ak ťa to poteší, rozbila som ti tú drahú vázu z Belgicka...“

,,Čože???“ zasyčala mama. Vracala sa do starých koľají, spoznala som to podľa nebezpečných bleskov v jej očiach a červených fľakov na tvári.

,,No hej, trafila som ju ohryzkom z jablka.“

,,Tak za to upraceš a uvaríš mi kávu!“ uzavrela mama debatu očividne spokojná s jej výsledkom. Prikývla som a začala so zbieraním slnečnicových semiačok z koberca.

,,A sľubujem,“ povedala som, keď som zalievala kávu, ,,že nabudúce bude to vysvečko lepšie.“