pente-sileia

,,Oh yeah, what a fuckin´ shit!“ povedala Sinéad značne ovplyvnená tým, čo vidí. Ja som vystrčila prostredník a stiahla som si klin riflí na kolená.

Na dverách bol zelený znak dolára a Sinéad ťažko odolávala nutkaniu dokresliť tam graf jeho vývoja voči euru za posledný kvartál. Zo severnej strany búdy bolo napísané obrovské HIP-HOP, nejaké čarbanice, ale čo bolo najzaujímavejšie, na kadibudke vedľa búdy bolo zelenou napísané že ,,Rytmus“. Nedalo sa tváriť veľmi pobúrene, nakoľko si ťažko predstaviť  miesto, kde by sa to meno hodilo viac.

Netrvalo desať minút a už sme dychčali hore Hlbokou k dedkovi.

,,Dedkoooooo, dedkooooo!“retuvali sme chrčiac.

Dedko práve vynášal muškáty na okná, že nech sa otužujú.

,,Nnnnaaaa, čože vás maga bere? Neretujte ani čo by bola mobilizácia.“

,,Očúvaj, bol si na zamku v poslednej dobe?“ vyšetruje Sinéad chantajúc koláč z taniera na stole v alatánku.

,,Veru nebou, šak načo, čely už smrti dopracuvali a sajgonec tam je, čo tam budem pazúre vykrúcať.“

,,No lebo my odtade teďkom ideme a máš búdu postriekanú!“

Capol dedko kvetináč na schody:,, Akože postriekanú?“

,,No sprejom, celá je modrozelená.“ 

,,Mamááá, ňahaj kávu tak, idiem čil na zamko.“ povedal dedko, v očiach sa mu zablyslo, monterajzne si hrozivo vytiahol ešte vyšie a utekal do pivky (pivnica) po zablatené gumáky, čo v nich  onú noc kunu chytal. To sme si nemohli nechať ujsť. Vyprdli sme sa aj na jablkový postrúhaný, aj na kávu s rumom a hybaj za dedkom. Dedko sa práve v pivke klmal s gumákmi: ,,Azanďalát, šak sa domárnenie, budem ani Čelo keď ovcám kydá...“ mrmlal.

Keď si konečne natiahol gumáky na pásikové ponožky, zdrapil z vešiaka ,,storočný svedér“ a už trielil dole ulicou vyzeterujúc, aký je náš názor na to, kto sa mohol voči dedkovmu majestátu takto previniť.

,,My nevieme, ale bude to len niekto z tých halabuchov, čo sa hen pri kuchárke zarážajú, mobily púšťajú a kečkou pritom trmajú. Tí čo vláčia nohavice za sebou a sa pochochlení v tých velikáskych kacabajkách s kapucami na očach ." zaidentifikujem pohotovo možných podozrivých.

,,Čoooo?? To tí výrastkovia, čo chodia za Jednotu húliť a škaredo vyprávať? Som ich tam videu, keď som odtál sliepky hnau, bodaj by ich kcela volatorá  ohnusiť, mátkoboská, šak to takí fagani, fafrnkovia bárjakí a len to na teba kuká spod tej šiltovky, no nemóže videť pred seba ani na krok, nech mi nevypráva! Hovorím im:,,Pakujte sa, kapte  oťálto lebo vám to ocovi požalujem.“ , a oni len zuby ceria, huhnia, ani vlasná manka im nerozumie. Kukám bližšie a to hentoho z rohu syn, ale basomtiriť, ty mi budeš papuluvať, ale apoštola tvóho!! Len takú geťu mau na sebe natiahnutú, limborí sa mu to medzi nohami a taký opasčisko na seba zaveseu že ho div na zem nestiahlo. A té botasky velkie,  nezašnóruvanie, len sa to tak krocme po tej zeline, bunda ani po starom apkovi, ledva kukau z nej, hlavne, že sa mu reťaz jako z bitúnku hompála na krkane, zasran jeden!“

Prišli sme medzitým až k miestu činu. Dedko odfúkol a ponáhľal sa k búde obzrieť škody. ,,Já tebe dám hip-hop, dočkaj, šak sem psa Psa vyšikujem. No do toto videu a slýchau, aby ti búdu popísali takými somarčinami, to je číro-číra nemožnosť, no čo sa to už na tom svete deje....Já si na vás počkám, já  vám dám, smradi naničhonní, isto budete kceť aj čelín zamárniť tými vašimi báchorkami, znachori  jakísi!!! A potom vás tak udefem hentou chabinou, čo je do fazule nachystaná, že ťa ani otiec doma nespozná, len dočkaj.“

A my, ktoré sme na vlastné oči počuli a na vlastné uši videli, ako sa dedko vyhrážal kune a potkáňovi, a všetci viete, ako tí dvaja záškodníci skončili, žiadame dedinských sprejerov, aby sa v záujme vlastnej bezpečnosti k nášmu záhumniu už ani nepribližovali.